Piatok 21.7.2017, meniny má Daniel - poslať pohľadnicu
Verejná betaverzia - Pripomienky
14.07.2008 16:15
Šľachta v Turčianskej stolici – 3. časť

V tesnej blízkosti naposledy spomínanej zemianskej dediny Malé (dnes Dolné) Jaseno, ktoré je dnes už väčšie než bývalé Veľké (dnes Horné) Jaseno boli ešte ďalšie dve zemianske dediny a to spomínané Veľké (dnes Horné) Jaseno a Záborie. Tieto sú už od 13. storočia až dodnes zviazané s významnými zemianskymi rodmi Jesenských a Záborských. Horné Jaseno sa spomína prvý krát ako Jezen, keď ho dostali ako donáciu Michal, Peter a Štefan synovia Maťa. Prvým významným členom rodu Jesenský bol podžupan Mikuláš Jesenský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1488 až 1491 a v rokoch 1500 až 1504. Významní boli aj viacerí z jeho vnukov, najmä synovia Štefana Jesenského, ktorý bol slúžnym Turčianskej stolice. Z nich môžem spomenúť Ladislava Jesenského, ktorý padol v bitke pri Moháči,  Šimona Jesenského ktorý bol prvým rektorom školy v Martine, neskôr odišiel do Trenčína, kde bol kastelánom Trenčianskeho hradu, mestským notárom v Trenčíne (1568 až 84), trenčianskym senátorom (1568-89) a trenčianskym richtárom (1574 až 1593) a tiež stoličným notárom Trenčianskej stolice (1577 až 1589). Ďalej to bol Daniel Jesenský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1558 až 1559 a v rokoch 1563 až 1564. Podžupanovi Danielovi Jesenskému, jeho bratom a bratrancovi udelil v roku 1563 kráľ Ferdinand I. na jeho žiadosť armáles, ktorým im potvrdil ich staré šľachtictvo, potvrdil im donáciu na Veľké (Horné) Jaseno a udelil im erb. Z ďalších synov Štefana Jesenského treba spomenúť ešte Baltazára Jesenského, ktorý sa vysťahoval do Vratislavi (dnes Wroclaw) v Sliezsku (v tom čase súčasť Českého kráľovstva), práve on bol otcom najvýznamnejšieho príslušníka rodu doktora Jána Jessenia, významného vedca, lekára, rektora Karlovej univerzity v Prahe, popraveného po porážke Českého stavovského povstania na Staromestskom námestí v Prahe. Mladší syn Mikuláša Jesenského Juraj Jesenský mal len jedného syna Štefana. Jeho syn Juraj Jesenský bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1578 až 1582 a v roku 1586. Jeho mladší brat David Jesenský a jeho synovia Ján a Štefan Jesenský sa odsťahovali do Trenčianskej stolice, kde získali majetky v Adamovciach, Bierovciach a Drietome. Spomínaný Ján Jesenský zastával funkciu stoličného notára Trenčianskej stolice, jeho syn Michal Jesenský bol v roku 1674 stoličným notárom v rokoch 1675 až 1678 bol podžupanom Trenčianskej stolice. Jeho syn Štefan Jesenský bol pôsobil vo funkciách tajomník palatína Pavla Esterházyho a ako komorský radca. Jeho syn Anton Jesenský, dostal v roku 1741 od Márie Terézie titul barón, zomrel však bezdetný a jeho baronát po ňom nikto nezdedil. Jesenskí pôsobili vo viacerých stoliciach, ale najviac ich bolo aj naďalej v Turci. Okrem ich domovského Horného Jasena žili a pôsobili aj v Turčianskom sv. Martin, v Belej, v Bystričke, Folkušovej, neskôr aj vo Vrútkach. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sú zemania z rodu Jesenský uvedení okrem Horného Jasena aj v Belej, v Bystričke a Folkušovej. V Hornom Jasene sú uvedení len zemania z rodu Jesenský. Keďže zemianska rodina Jesenský sa v Hornom Jasene dosť rozvetvila, tak začali okrem mena Jesenský používať aj rôzne prímená na odlíšenie jednotlivých vetiev rodu, ako napr. Juríkovie(ch), Rafajovie(ch), Gašparovie(ch), Pavkovie(ch), Šándorovie(ch), Jurkovie(ch), Dávidovie(ch), Tobiášovie(ch) atď, ktoré sa neskôr zmenili (skrátili) na Juriké, Rafajé, Gašparé, Pavké, Šandoré, Ďurké, Tobiaše atď. Neskôr pribudla ešte línia Petrušé. Rod Jesenský z Horného Jasena patril medzi tie šľachtické rody, ktoré si zachovali silné slovenské povedomie aj v čase maďarizácie a viacerí zemania z tohto rodu sa angažovali v národnom hnutí. Z nich si zaslúži pozornosť predovšetkým Ján Baltazár Jesenský, slúžny a župný notár Turčianskej župy, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861, zakladajúcim členom Matice slovenskej, zakladajúcim členom  Slovenskej národnej strany a patril aj medzi zakladateľov Tatrabanky. Medzi signatármi Memoranda národa slovenského bolo aj niekoľko ďalších zemanov z rodu Jesenský a samozrejme aj z ďalších turčianskych rodov. Spomenúť treba tiež synov zemana Jána Baltazára Jesenského a to najmä jeho najstaršieho syna, ktorým bol spisovateľ Janko Jesenský, ktorý počas prvej svetovej bojoval v československých légiách a po vojne zastával viaceré funkcie z ktorých najvýznamnejšia bola funkcia krajinského viceprezidenta, ktorú zastával v rokoch  1930 až 1938. Jeho druhý syn Fedor Jesenský bol signatárom Martinskej deklarácie, tajomníkom Slovenskej národnej strany, členom Matice slovenskej a riaditeľom Tatrabanky v rokoch 1920 až 1928. Synom Fedora Jesenského bol Fedor Jesenský, ktorý bol právnik, prekladateľ, vydavateľ a bol tiež šéfredaktorom Národných novín v Martine v rokoch 1939 až 1946. V septembri a októbri 1944 bol pracovníkom tlačového odboru Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po vojne bol členom Demokratickej strany a bol prezidiálnym šéfom Povereníctva informácií v Bratislave. Jeho sestrou bola slovenská spisovateľka, prekladateľka, redaktorka a literárna kritička Zora Jesenská. Ján Baltazár Jesenský a jeho potomkovia pochádzali vetvy Jesenský Gašparé. Z vetvy Jesenský Petrušé môžem zase spomenúť Dionýza Jesenského, ktorý bol účastníkom vojenskej vzbury slovenských vojakov 71. pešieho pluku Rakúsko-Uhorskej armády v Kragujevci v júni 1918 a ktorý bol jedným zo 44 popravených po potlačení vzbury. Potomkovia rodu Jesenský žijú v Hornom Jasene dodnes, okrem Horného Jasena žijú aj v Martine, kde je meno Jesenský jedným z najrozšírenejších mien a aj v niektorých ďalších obciach v Turci.    

V tesnom susedstve Horného Jasena leží dedina Záborie, ktorá patrila rodine Záborských. V roku 1263 kráľ Belo IV. obnovil donáciu na Záborie pre Kocha alebo Koča, Košúta syna Maťa a Vojislava syna Vojana potom čo sa títo sťažovali, že im staršiu donáciu zničil zvolenský župan Detrik. V tejto donácii sú uvedení zemania označení ako nobiles de Turuch, z čoho je jasné že boli už v tom čase riadni šľachtici a nielen jobagiones alebo servientes s dedičnou držbou pôdy na základe donácie od kráľa. Ich majetok ešte v tom čase nemal pomenovanie (alebo aspoň nebolo uvedené v donácii), ale z vymedzených hraníc je jasné, že sa jedná o Záborie a uvedení zemania alebo aspoň niektorí z nich boli predkami rodu Záborský. Názov Záborie sa prvý krát spomína ako názov kuriálnej dediny záborských zemanov v roku 1353 ako Zabor, keď Pavol syn Bočka zo Záboria (de Zabor) vystupuje v spore zemanov z Necpál. Ten istý Pavol sa opäť spomína v rokoch 1360 a 1365. Jeho syn Ján zo Záboria si dal donáciu z roku 1263 zapísať v roku 1391 do Turčianskeho registra. Iný Ján zo Záboria, syn Pavla sa stal pred rokom 1389 dedičným richtárom v Kysuckom Novom Meste. V 15. storočí a aj veľkú časť 16. storočia sa spomínajú zemania zo Záboria len sporadicky a 15. storočí sa väčšinou píšu ako de Zabor. Meno Záborský používajú zemania zo Záboria minimálne od 16. storočia. Pod týmto menom sa spomínajú napr. v  listine z roku 1555, kde sa spomínajú Ján Záborský a Gašpar Záborský (Zaborszky) alebo v listine z roku 1580, keď zemania Matyáš a Ján synovia zosnulého Matyáša Považanca inak Záborského (Mathiae Powasanecz alias Zaborsky de Zaborye) založili Michalovi Záborskému a synom nebohého Matúša Záborského  polovicu kúrie. Rod Záborský sa už od 17. storočia hodne rozvetvil a rozšíril sa aj mimo Turca, do ďalších stolíc ako Liptovská stolica,  Trenčianska stolica, Spišská stolica, Šarišská stolica, Nitrianska stolica, Tekovská stolica, Gemerská stolica, Novohradská stolica a tiež aj do stolíc v dnešnom Maďarsku. Významná bola napr. vetva v Šomoďskej stolici. V Turci zase získali časť majetku v Slovenskom Pravne. Z rodových línií rodu Záborský môžem spomenúť línie Zrubka a Chovan, ktorí často vystupovali aj samostatne a aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli zemania z rodiny Zrubka uvedení samostatne pod menom Zrubka. Okrem nich tam boli ešte vetvy Sirocký (neskôr Sirócy), Husáré, Ondrášovie, Lackovie, Ferancovie, Marcé, Mátušovie, Rektorovie a niektoré ďalšie. Meno Záborský používala aj rodina Červeň, čo bola rodina kvartalistov, pôvodne sedliakov, ktorí sa priženili medzi zemanov Záborských a v 17. a 18. storočí vystupovali ako zemania, aj keď neoprávnene, lebo neboli povýšení kráľom do šľachtického stavu a s rodom Záborský boli príbuzní len v ženskej línii. Títo ako jediní zo Záboria museli dokazovať  svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v Turčianskej stolici, ktoré však nedokázali a boli zapísaní len za kvartalistov. Rod Záborský patril medzi tie šľachtické rody, ktoré si zachovali silné slovenské povedomie aj v čase maďarizácie a viacerí zemania z tohto rodu sa angažovali v národnom hnutí. Z tohto rodu pochádzal napríklad významný slovenský básnik, prozaik, dramatik, novinár a historik, národný buditeľ Jonáš Záborský alebo štúrovec Juraj Záborský, ktorý sa zúčastnil pamätnej vychádzky Štúrovcov na Devín v roku 1836. Pozornosť si zaslúži aj známy slovenský herec Viliam Záborský, ktorý pochádzal z tekovskej vetvy rodu Záborský. Potomkovia rodu Záborský žijú v Záborí dodnes, okrem Záboria žijú aj v Martine a v niektorých ďalších obciach v Turci.   

 

Medzi najvýznamnejšie rody Turčianskej stolice patril aj rod Rakovský, ktorý pochádzal z dediny Rakovo, ktorá leží na juh od Martina pri rieke Turiec. Rod Rakovský pochádzal v ženskej línii z pôvodných zemanov v Rakove a v mužskej línii zo zemanov z Malého (Dolného) Jasena. Rakovo, ktoré sa prvý krát spomína v roku 1244 ako Rakouch, keď dostal istý Chernek (Černek) donáciu na Rakovo od Bela IV. Zemania z Rakova boli v tesnom susedstve so zemanmi zo Zanašian (terra Zanasan), ktoré dostal ako donáciu martinský farár Martin a jeho brat Ladislav a zemanmi z Laskára, ktoré dostal ako donáciu istý Latibor. Zemania zo Zanašian vymreli začiatkom 14. storočia a ich majetok sa stal súčasťou Laskára a majetkom tamojších zemanov. Dedina Zanašany zanikla najneskôr začiatkom 16. storočia, keď zemania z Laskára postupne presťahovali poddaných zo Zanašian do Laskára, najmä kvôli sporom, ktoré mali so zemanmi z blízkej Karlovej, ktorá ležala v tesnej blízkosti Zanašian. Pôvodní zemania Murínovci z Karlovej vymreli začiatkom 15. storočia, dedina Karlová potom patrila Košútovcom. Zemania z Laskára vymreli koncom 15. storočia, pravdepodobne v roku 1497. Posledným zemanom z tejto rodiny bol Ján Motúr z Laskára. Po jeho smrti sa dedina dostala do majetku Blatnického panstva. Pôvodní zemania z Rakova vymreli po meči v roku 1453 Mikulášom z Rakova. Kráľ dal potom ich majetok Andrejovi Čerňanskému z Veľkej Čiernej v Trenčianskej stolici, tento ale predal svoj takto získaný majetok turčianskym šľachticom a to rodine Benických zo susedných Beníc a Matejovi z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova, teda blízku príbuznú (snáď sestru) zosnulého Mikuláša z Rakova. A práve od nich pochádza rod Rakovský. Rod Rakovský je teda potomstvom pôvodných zemanov z Rakova, ale iba v ženskej línii. Prvým významný šľachticom z rodu Rakovský bol Juraj Rakovský, ktorý bol v službe Ferdinanda I. a ktorý zastával viaceré významné funkcie. Bol napr. kapitánom na hrade Sklabiňa, podžupanom Turčianskej stolice v roku 1536 a opäť v roku 1541, podžupanom Liptovskej stolice v roku 1551, sudcom vicepalatína Františka Révaya a od roku 1558 bol kráľovským komorníkom a vicepalatínom Uhorského kráľovstva.  Získal pomerne rozsiahle majetky v Turci (Kalník, Kaľamenová, Blážovce, Rudno, Budiš) ale aj v Liptove, kde získal najmä majetky v dedinách Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ludrová, Biely Potok, Parížovce, Dechtáre, Fiačice, Kvačany, Lúčky, Bešeňová, Uhorská Ves atď. a tiež aj v mestečku Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča, ktoré predtým patrili najmä liptovským rodom Štiavnický a Parížovský a aj v niektorých ďalších župách (Trenčianskej, Nitrianskej, Zvolenskej a Spišskej). Po jeho smrti vlastnili jeho majetky krátko jeho synovia Ján Rakovský, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1565 a Ondrej Rakovský, ktorí ale obaja zomreli mladí a bez potomkov a tak majetky rodu Rakovský prešli na jeho synovcov. Jedným z jeho synovcov nich bol aj známy slovenský vzdelanec a humanistický básnik Martin Rakovský, ktorý sa stal držiteľom turčianskych majetkov rodu Rakovský a ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1574 a ktorý tiež pôsobil niekoľko rokov aj ako pisár Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave. Liptovské majetky spravoval jeho brat Albert Rakovský, ktorý sídlil v Liptovskej Štiavnici. Ich brat Mikuláš Rakovský sa natrvalo usadil v Kutnej Hore v Čechách, kde bol dlhé roky správcom školy. Martin Rakovský zomrel v roku 1579 v Kutnej Hore, kde bol na návšteve u brata, rok pred tým zomrel aj jeho brat Albert a ich majetky prešli na Albertových synov, z nich sú významní predovšetkým Martin Rakovský, ktorý sídlil v Turci a spravoval turčianske majetky rodu Rakovský a ktorý bol v rokoch 1592 až 1595 podžupanom Turčianskej stolice a jeho brat Ján Rakovský, ktorý sídlil v Liptove a spravoval liptovské majetky rodu Rakovský a ktorý bol v roku 1584 podžupanom Liptovskej stolice.  Z ďalších významných osobností z rodu Rakovský, najmä z ich turčianskej vetvy treba spomenúť najmä Melchiora Rakovského, ktorý bol stoličným notárom Turčianskej stolice v rokoch 1691 a 1694 a neskôr opäť v rokoch 1705 až 1707 a istý čas bol aj podžupanom Oravskej stolice a to v rokoch 1699-1703 a ktorý bol zavraždený  v roku 1707 na Onódskom sneme počas Rákocziho povstania. Z ďalších príslušníkov rodu je treba spomenúť ešte aspoň generála Martina Rakovského, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia a ktorý bojoval v roku 1789 proti Turkom a od roku 1793 proti Francúzsku a podieľal sa aj na potlačení sedliackeho povstania v Sedmohradsku. Potomkovia rodu Rakovský žijú v Turci dodnes, aj keď nie priamo v Rakove. Väčšina z nich žije v Martine.

 

Okrem rodu Rakovský žilo v Rakove aj niekoľko ďalších zemianskych rodín. Boli to najmä Benický zo susedných Beníc, ktorých som spomenul už vyššie. Ďalej to bol rod Feja z Rakova, ktorí tiež používali aj meno Rakovský a ktorí boli blízki príbuzní rodu Rakovský. Z tohto rodu pochádzal  napríklad Juraj Feja, ktorý bol podžupan Turčianskej stolice v rokoch  v rokoch 1526 až 1627 a zároveň bol aj podžupan Liptovskej stolice v roku 1626. A tiež aj národovec Dionýz Feja-Rakovský, ktorý mal za manželku dcéru J. M. Hurbana. Ďalej to bola rodina Buoc z Doliny, ktorí sa do majetku v Rakove dostali okolo roku 1510, Rovošovci, ktorí žili najmä v Trnove a Šimkovičovci z Dolného Jasena. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli v Rakove uvedení zemania s menami Rakovský, Benický, Feja, Šimkovič a Buoc.  

 

Z pôvodných zemanov z Rakova, potomkov spomínaného Černeka vymrela v roku 1453 iba línia, ktorá žila v samotnom Rakove. Zemania z Rakova si svoj majetok rozdelili niekedy koncom 14. storočia. Rakovo je takmer celé 14. storočie spomínané ako jedna dedina. Donáciu na Rakovo z roku 1244 dal Vavrinec z Rakova zapísať do turčianskeho registra v roku 1391, ale už v roku 1399 sa spomína jeho brat Peter z Malého Rakova, malej kuriálnej dedinky, ktorá vznikla na juhu dŕžavy rakovských zemanov v tesnom susedstve Laskára. Pôvodné Rakovo dostalo prívlastok Veľké. Malé Rakovo sa od druhej polovice 15. storočia začalo nazývať Lehôtkou (Lehothka) a zemania z Malého Rakova začali používať meno Lehotský. Turčiansky rod Lehotský je teda mladšou vetvou pôvodných zemanov Rakova. V roku 1471 sa spomínajú zemania Mikuláš Milko a Valentín Czerny (Černý) de Lhotka. V roku 1504 sa spomínajú zemania z Lehôtky už pod menom Lehotský, resp. Lehocký, konkrétne Juraj a Ján Lehoczky. Ján Lehocký sa spomína ako Jan Lehoczky de Kis Rakow alias Lehotka. Rod Lehotský sa zaradil medzi najvýznamnejšie rody v Turci. V Turci neskôr získali aj časť dediny Bystrička. Okrem toho získali aj väčšie majetky aj v niektorých ďalších stoliciach, najmä Liptovskej a Trenčianskej. V Liptovskej stolici získali Dolnú Ráztoku, časť Dúbravy a Hliníka. Liptovská vetva turčianskeho rodu Lehotských (nemýliť si ich s liptovským rodom Lehotský, ktorí sú samostatným rodom a ktorí pochádzajú z Kráľovej Lehoty, kde žijú dodnes a s turčianskymi Lehotskými nie sú v príbuzenskom vzťahu) používala predikát Lehotský z Ráztok. Väčšie majetky získali tiež v Trenčianskej stolici, kde Juraj Lehotský získal majetky v okolí Žiliny. Jeho synovia sa usadili v Mojši (Martin Lehotský) a v Hornom Vadičove (Gabriel Lehotský). Z rodu Lehotský pochádzalo aj viacero významných župných hodnostárov Turčianskej stolice ako napr. Valentín Lehotský, podžupan Turčianskej stolice v roku 1560 alebo Juraj Lehotský podžupan Turčianskej stolice v rokoch 1696 až 1698 a v roku 1705. Pozornosť si zaslúži aj významný advokát Daniel Lehotský, narodený v roku 1703v Bystričke, ktorý pôsobil ako advokát v Bratislave a v Trnave a pôsobil aj ako stoličný notár Bratislavskej stolice. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 je uvedených viacero zemanov z rodu Lehotský v Lehôtke, v Bystričke a tiež aj v Turčianskom Svätom Martine. Potomkovia rodu Lehotský žijú v Turci dodnes, aj keď nie priamo v Rakove (Lehôtka je dnes súčasť Rakova). Väčšina z nich žije v Martine.  

 

S Rakovom tesne susedí aj dedina Benice, z ktorej pochádza rod Benický a ktorú v roku 1269 daroval kráľ Belo IV. turčianskym jobagiónom Tomášovi, Benediktovi a Martinovi. V roku 1360 sa spomína Ján syn Benedikta de Benych (z Beníc). Dedina Benice je pomenovaná podľa Benedikta, ale samotný rod Benický pochádza zrejme od jeho brata Tomáša, resp. Tomášovho syna Andreja. V roku 1413 povýšil kráľ Žigmund Martina z Beníc, ktorý bojoval v jeho službách proti Turkom medzi skutočných šľachticov a udelil mu novú donáciu na Benice. Jeho syn Juraj získal v roku 1449 za vojenské zásluhy v službách Hunyadyho časť Dolnej Mútnej.  Rodina Benických sa začala rozmáhať už v 15. storočí, kedy k svojim pôvodným majetkom v Beniciach a zmienenej Dolnej Mútnej získali v roku 1479 časť Rakova a niekedy okolo roku 1496 aj časť Príboviec. V roku 1528 získal Mikuláš Benický sobášom s Agnesou Folkušovskou časť Folkušovej a Bystričky, ktoré pred tým patrili rodu Folkušovský. Práve spomínaný Mikuláš Benický najviac pozdvihol svoj rod. Mikuláš Benický bol podžupanom Turčianskej stolice, kastelánom na hrade Zniev, bojoval v službách Ferdinanda I. a vyznamenal sa v bojoch proti Turkom. Jeho syn František Benický získal aj rozsiahle majetky vo Zvolenskej stolici, ktoré predtým patrili rodu Mičinský, keď sa oženil s vdovou po Jánovi Mičinskom. Rod Benický sa tak zaradil medzi najvýznamnejšie rody v Turčianskej aj Zvolenskej stolici. V Turci vlastnili zemania z rodu Benický pomerne rozsiahle majetky v turčianskych dedinách Benice, Príbovce, Rakovo, Bystrička, Folkušová a Karlová, ktorú získali v roku 1600. Vo Zvolenskej stolici im patrili dediny Dolná a Horná Mičiná, Môlča, Vlkanová a vlastnili aj dom na námestí v Banskej Bystrici. Z turčianskych vetiev rodu Benický (najmä benickej a príbovskej vetvy) pochádzalo niekoľko podžupanov a ďalších župných hodnostárov Turčianskej stolice. Okrem už spomenutého Mikuláša Benického to boli napr. Beňadik Benický, ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1577, Martin Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v roku 1596, tento Martin Benický bol neskôr aj vicepalatínom Uhorského kráľovstva, Ján Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1637 až 1641, Gabriel Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1642 až 1644 a potom opäť v rokoch 1650 až 1652, Gabriel Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1694 až 1695, Štefan Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1708, 1710 a v rokoch 1716 až 1725 alebo Tomáš Benický ktorý bol podžupanom Turčianskej stolice od roku 1726 a podžupanom bol ešte v roku 1628, kedy Matej Bel písal svoju prácu o Turčianskej stolici. Z Turčianskej vetvy Benických môžem spomenúť ešte Gašpara Benického, ktorý bol osobným tajomníkom Františka Rákocziho, aj on však bol napriek tomu na Onódskom sneme uväznený spolu s ostatnými turčianskymi zemanmi. Z mičinskej (zvolenskej) vetvy rodu Benický treba spomenúť aspoň slovenského básnika Petra Benického, autora básnického diela Verše slovenské. Potomkovia rodu Benický žijú v Turci dodnes, a to najmä v Bystričke a v Martine.   

 

- pokračovanie

   

zdroje:

monografie:

PhDr. Ján Šikura: Miestopisné dejiny Turca. 1944

PhDr. Ján Beňko: Starý Turiec. 1996

Branislav Varsík: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. 1988

Matej Bel: Turčianska stolica

Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Peťkova zbierka pečatí. 1986

Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Kubínyiho zbierka pečatí. 1980

Július Vanovič:  Kniha o starom Martine. 1990 

  

okrajovo aj:

D. Pongrácz - G. Strešňák - R. Ragač - T. Tandlich - F. Federmayer:

Šľachta Bratislavskej stolice

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/1. diel - Trenčianska stolica

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/2. diel - Liptovská stolica

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/3. diel - Oravská stolica

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1,2,3. 1977-78

Slovenský biografický slovník. 1-6. 1986-1994.

 

články a štúdie v zborníkoch a časopisoch:

 

PhDr. Ján Šikura: Revízia zemianstva v Turci. In: Sborník Matice slovenskej. XX

Jozef Novák: Turčianske rody. Súpis turčianskych rodov z 18. storočia. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa. 1976

Jozef Novák: Erby turčianskych rodov. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa, 5, 1979

Miloslav Okál: Jesenskovci v 16. a 17. storočí. In: Vlastivedný časopis. 1981

Miloslav Okál: Rozmach rodu Rakovských. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Historica. 1967, 1968.

Diskusia k článku [1]
Hlasovanie k článku
Hlasujte...
Priemerné hodnotenie (počet hlasov:0)
O ničom
O autorovi
bloger začiatočník
 
Deadline
Zaújmam sa o históriu, tiež o hudbu. Mám rád hory, historické pamiatky. Rád sa túlam s kamarátmi po Slovensku. A ešte mám rád pekné dievčatá asi ako každý.
Archív autora
 
Júl 2017
PO UT ST ŠV PI SO NE
          01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31            
 
Copyright © 2000-2013 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.