Piatok 21.7.2017, meniny má Daniel - poslať pohľadnicu
Verejná betaverzia - Pripomienky
12.08.2008 10:45
Šľachta v Turčianskej stolici – 4. časť

Na juh od naposledy spomínaných kuriálnych dedín ležalo niekoľko ďalších kuriálnych dedín, v ktorých síce nežili také významné rody ako vo vyššie uvedených dedinách, ale aj tak stoja aspoň za krátku zmienku. Na juh od Rakova a Lehôtky v tesnej blízkosti už spomínaných dedín Karlová a Laskár ležala dedina Valentová. V druhej polovici 15. storočia sa tam spomínajú zemania s menami Ján Poláček, ktorý sa spomína v rokoch 1453 a 1457, Pavol (1475) a Martin Kohút (1487). Zemania z Valentovej používali od 16. storočia mená Zeman a Paľa, ojedinele aj meno Valentovský. V roku 1583 sa tam spomína zeman Jur Paľa alias Valentovský, ktorý sa tri roky predtým spomína ako Zemen alias Paľo. Neskôr sa tam spomínajú dve príbuzné rodiny, jedna s menom Zeman, druhá s menom Paľa. Rodina Zeman si neskôr zmenila meno na Nemes. Pod týmto meno sú uvedení aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709.

Ďalej to boli Blažovce, ktoré boli pôvodne majetkom Serafilovcov zo Slovenského Pravna. Blažovce neskôr patrili viacerým zemianskym rodinám, najprv Dúbravickým z Dúbravice vo Zvolenskej stolici, neskôr Rakovským a neskôr v 17. storočí zase Turanským z Turíka v Liptovskej stolici, Besnákovcom z Nitrianskej stolice alebo Čertovcom z Laclavej. V tesnom susedstve Blažoviec bola malá kuriálna dedina alebo skôr len samostatná kúria Medziház, ktorá patrila od roku 1534 rodine Medovarovcov, ktorí mali predtým majetok v Dolnej Mútnej, ktorý ale pripadol Kremnici, po tom čo sa Medovarovci zadlžili u Kremnice a nevrátili svoj dlh. Prvým spomínaným zemanom z rodu Medovarovcov bol Juraj Medovar, ktorý sa priženil v roku 1426 medzi zemanov z Mútnej. V 17. storočí pribudli v Medziháze a Blažovciach aj Duchoňovci, nová zemianska rodina, povýšená do šľachtického stavu v roku 1609. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa spomínajú v Medziháze Medovarovci a Duchoňovci. Medovarovci a Duchoňovci sa v 17. storočí dostali aj do susedných Bodovíc.  Kuriálna osada Medziház zanikla v 18. storočí. Už v čase, keď Matej Bel písal svoje Notície tam bolo už len opustené pole.

 
V tesnom susedstve Blažoviec a Medziháziu boli ďalšie dve kuriálne dedinky Bodovice a Vachotovice. Tieto mali spoločný pôvod a rovnako aj zemianske rodiny, ktoré v nich žili. V roku 1258 daroval kráľ Belo IV. časť zeme s názvom Žarnovica (nazývala sa tak podľa potoka Žarnovica - dnes Teplica, ktorý pramení vo Veľkej Fatre a vlieva sa do Turca neďaleko Blažoviec) Pavlovi synovi Barana a Ladislavovi synovi Vachota na ich žiadosť, keď ho žiadali, aby im k ich majetku jedného poplužia zeme v zemi Žarnovica, ktorý kúpili daroval ešte jedno poplužie v susedstve ich majetku. Kráľ Belo IV potom v roku 1266 potvrdil, že Pavol syn Barana a Ladislav, Itimir, Gregor a Benedikt synovia Vachota sú praví šľachtici a potvrdil im držanie zeme s názvom Žarnovica (Sarnoucha). V roku 1294 sa tam spomínajú Ladislavovi synovia Vojislav, Tyba (jeho potomkami boli už spomínaní zemania z Jazernice – rod Jezernický), Tomáš a Ivanka, Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir a Itimirov syn Teodor. V roku 1299 kúpili Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir, Pavlovi synovia Štefan a Bodo a Itimirov syn Teodor kus zeme zo západnej časti neďalekého Černakova (villa Czernakow), zaniknutej dediny, ktorá ležala pri potoku Čierna voda od tamojších zemanov, Lecha a Uroša synov istého Polena a Hocka, ktorý bol synom istého Janka. Na týchto majetkoch spomínaných zemanov vznikli potom spomínané dediny Vachotovice, ktorú vlastnila rodina Vachot a Bodovice, ktoré patrili príbuzným rodinám Bodo a Bada. Všetky tri spomínané drobné zemianske rodiny Bodo, Bada a Vachot boli potomkami spomínaných zemanov z 13. storočia. Dedina Bodovice sa do 15. storočia nazývala Žarnovica (Sarnoucha, Sarnoucza). Najneskôr od roku 1504 sa bodovickí zemania delia na rodové línie Bodo a Bada. Od 17. začiatku storočia sa v Bodoviciach objavujú aj Medovarovci a po nich neskôr aj Duchoňovci, ktorí tam prenikli zo susedného Medziházu, získali majetky v Bodoviciach a usadali sa tam. V 2. polovici 17. storočia pribudla v Bodoviciach rodina Hagarovcov, čo boli pôvodne kvartalisti (nezemania priženení do zemianskej rodiny), ktorí sa priženili do rodiny Bodo a v roku 1669 boli povýšení do šľachtického stavu a zaradili sa teda medzi riadnych zemanov. Hagarovci sa rozšírili aj do niektorých ďalších turčianskych dedín, napr. Abrahámovej. Duchoňovci sa vytratili z Bodovíc v 18. storočí. Ostatné rodiny tam pretrvali do novších čias. Rodiny Bodo a Bada žijú v Turci dodnes, Badovci žijú aj v priamo v obci Blažovce (Bodovice sú dnes časťou obce Blažovce). Ich príbuzní z rodiny Vachot sa z Turca vytratili a zrejme vymreli v 19. storočí, posledný z nich bol Imrich Vachot, ktorý zomrel v roku 1861. Dedinka Vachotovice úplne zanikla.

Na časti zeme Žarnovica, ktorá ležala južne od naposledy spomínaných Bodovíc vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Zemianske rodiny, ktoré ich vlastnili boli rovnako väčšina zemianskych rodín v Turci slovanského pôvodu, ale na rozdiel od väčšiny turčianskych zemianskych rodín neboli domáceho pôvodu, ale ich predkovia pochádzali z Českého kráľovstva a pôvodne (pred príchodom do Turca) slúžili na hrade Hričov v Trenčianskej stolici. Títo hostia z Českého kráľovstva boli bratia Namyslav a Vido. Za svoju službu na Hričovskom hrade získali v 13. storočí majetkové donácie v Turci.   

Namyslav získal dedinu Konotopu, ktorá sa neskôr nazývala Ivančiná, podľa jeho syna Ivana. Jeho rodina vymrela v 15. storočí. Jeho brat Vido získal časť zeme, ktorá sa nazývala Žarnovica (Sarnoucha), kde vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Pôvodne kuriálna dedina Bodorová (podľa Vidovho syna Bodora) neskôr stratila charakter kuriálnej dediny, keď zemania Vidovci z Borodorovej (priama vetva Vidových potomkov) vymreli koncom 15. storočia. Dediny Kevice a Paraštiná zostali zemianskymi dedinami. Rodina Kevických je zrejme bočnou vetvou Vidovcov z Bodorovej. Zemania z Kevíc používali pôvodne meno Kyseľ, ktoré sa prvý krát objavuje v roku v roku 1413, kedy sa v Keviciach spomína istý Ján Kyseľ (po latinsky Johannes dictus Kyszel). Zemania s menom Kyseľ sa potom často objavujú v rôznych listinách v 15. a 16. storočí. Meno Kevický sa prvý krát objavuje v roku 1576, kedy sa spomína Ján Kevický, ktorý bol neskôr podžupan Turčianskej stolice v a to rokoch 1589 až 1591. V roku 1584 sa spomína jeho príbuzný Job Kewiczky de Kewicz.  V 17. storočí sa objavujú v Keviciach aj bočné línie rodu Kevický – najmä Chrevada a Štefanoviech. Niektorí členovia rodu opustili v 17. storočí Turiec a rozšírili sa najmä do Šarišskej a Abovskej stolice a neskôr aj do Komárňanskej, Liptovskej, Hontianskej, Spišskej a Gemerskej stolice. Z týchto treba spomenúť najmä Jána Kevického, ktorý bol richtárom v Košiciach v rokoch 1646 a 1653. Kevickí žijú v Turci dodnes, najviac ich dnes žije vo Veľkom Čepčíne.  Ich príbuzní z rodiny Paraska z Paraštinej, ktorým v minulosti patrila kuriálna osada Paraštiná žijú dnes tiež vo Veľkom Čepčíne. Iná línia Vidových potomkov sa dostala ešte koncom 14. storočia (1381) do majetku malej kuriálnej osady Dvorec, ktorá vznikla v priestore Ivančinej a pôvodne bola majetkom potomkov Namyslava. Ich potomkami boli zemania zo zemianskej  rodiny Konček z Dvorca (Konchek de Dworcz - 1489). Meno Konček sa v tom čase zapisovalo ako Konchek, Konczek, Kontchek alebo Koncsek. Kuriálna dedinka Dvorec ako Dworcz, Wdwarcz, Dworecz, Dworetz atď. Rodina Konček sa v 16. a 17. storočí hodne rozvetvila na viacero rodových línií, ktoré používali aj vlastné prímená a to buď v spojení s menom Konček alebo aj samostatne. V 16. a 17. storočí to boli napr. línie Krajčovie(ch), Šimunovič, Medveďoviech, Davidovie, Zachar(oviech) alebo Šťastný. Medveďoviech sa neskôr začali písať najmä ako Ursíny (zo slova Ursus – po latinsky medveď). Niektoré rodiny používali svoje prímená aj samostatne, bez mena Konček, napr. rodina Šimunovič. V  súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa v Dvorci spomínajú zemania s menami Konček, Konček alias Davidovie a Šimunovič. Končekovci sa od 17. storočia rozšírili aj do iných stolíc v Uhorsku, na Slovensku aj v dnešnom Maďarsku. Potomkovia rodu Konček žijú v Turci dodnes.  

 Dedina Veľký Čepčín rovnako aj ako aj neďaleký Malý Čepčín, ktoré ležia neďaleko Kevíc patrili tiež zemianskym rodinám slovanského pôvodu, ktoré tiež mohli mať pôvod v Českom kráľovstve a ktorí podobne ako predtým menovaní slúžili na Hričovskom hrade. Ich český pôvod však na rozdiel do vyššie spomenutých nie je istý, mohlo sa jednať aj o Slovákov z Trenčianskej stolice. Veľký Čepčín (Chepchyn) a susedná dedina Černakov (Chornukov) sa spomínajú v roku 1263, kedy sa spomínajú ich majitelia Janko a Pavlík synovia Sudruna a ich príbuzní Krupec syn Hájka, Hrubin, Milost, Mladen, Premlad, Tivan a Potuch. Kráľ Belo IV. ešte v tom istom roku daroval niektorým z nich (Jankovi, Pavlíkovi, Krupcovi a Milostovi) neobývaný les Mútna (Muthna) južne od dnes už neexistujúcej dediny Mútna. Neskôr sa spomínajú ako šľachtici z Mútnej a Čepčína (Muthna et Chepchyn). Zemania z Mútnej a Čepčína viedli od 15. storočia spory s Kremnicou, ktorá sa postupne dostala do majetku v Mútnej. Jedna z rodín zemanov z Mútnej a Čepčína Batizovci získali v roku 1437 dedinu Malé Mošovce susediacu s Veľkým Čepčínom, ktorá sa potom začala nazývať Malým Čepčínom a pôvodný Čepčín sa začal nazývať Veľkým Čepčínom. Časť tejto rodiny začala koncom 15. storočia používať meno Čepčanský (Czepczansky) V roku 1491 sa spomína pod týmto menom slúžny Andrej Čepčanský. V rokoch 1498 a 1505 sa spomína Ján Čepčanský a v roku 1509 Juraj Čepčanský. Batizovská rodina, resp. rodina Čepčanských  sa časom ďalej rozvetvila a od 16. storočia sa v Malom Čepčíne objavili rodiny Piatroviech (neskôr používali najmä meno Hlavatý), Bernátoviech, Jankoviech a Matušoviech. Rodiny Piatroviech a Bernátoviech pochádzajú zrejme od zemanov, ktorí sa v roku 1578 spomínajú pod menami Piater Czepczansky a Bernat Czepczansky. Meno Čepčanský si zhruba od konca 17. storočia začali písať najmä v tvare Csepcsany alebo Csepcsányi. Potomkovia zemanov z Malého Čepčína s menom Čepčány alebo Čepčáni žijú v Turci dodnes (aj keď nie priamo v Malom Čepčíne). Časť zemanov z Veľkého Čepčína používala už od 14. storočia meno Vladár, ktoré je prvý krát zaznamenané v roku 1383, kedy sa spomína Benedictus filius Wladar (Benedikt syn Vladára). Slovo Vladár sa v minulosti používalo aj ako osobné meno, najmä u Čechov a Poliakov. Vladárovci sídlili spočiatku hlavne v Mútnej, neskôr vo Veľkom Čepčíne. V roku 1509 založili Mútnu Kremnici a na trvalo sa usadili vo Veľkom Čepčíne. V roku 1523 predali svoj majetok v Mútnej Kremnici, ale vymohli si aby mohli aj naďalej užívať lesy. Ich spory s Kremnicou sa tiahli až do 18. storočia. Vladárovci sa v Čepčíne už v 16. storočí dosť rozvetvili a objavujú sa rodové línie Adamovie, Šándor(ovie), Ištvánovie, Gašparovie, Danielovie, Bendík, Uriel, Baltazárovie, Martinkovie, Ulička atď. Niektoré vetvy rodiny Vladárovcov používali neskôr svoje prímená často aj samostatne, bez mena Vladár – napr. vetvy Šándor, Uriel, Gašparovie alebo Ištvánovie. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa vo Veľkom Čepčíne spomínajú zemania s menami Vladár, Csepcsany (Čepčány) – zemania z Malého Čepčína, Šándor, Uriel, Ištvánovie, Gašparovie (vetvy rodu Vladár), Bizoň a Bezek. Rodina Bezek pochádzala z Novohradskej stolice a nebola v príbuzenskom vzťahu s Vladárovcami. Vladárovci žijú v Turci aj v samotnom Veľkom Čepčíne dodnes.

Najjužnejšími kuriálnymi dedinami v Turci, ak nepočítam tie dediny ktoré svoj charakter kuriálnej dediny stratili už v stredoveku (napr. Háj) alebo úplne zanikli (ako napr. spomínaná Mútná) boli dediny Zorkovce a Rakša. Dedina Zorkovce (dnes časť Turčianskych Teplíc) dostala svoje meno podľa istého Ladislava zvaného Zork(o) od ktorého si odvodzuje svoj pôvod aj rodina Zorkovský. Meno Zorkovský používali od 15. storočia. V roku 1495 sa spomína zeman Gregor Zorkovský v latinsky písanej listine ako Gregorius Zorkovsky. Už pred tým sa spomínajú zemania zo Zorkoviec ako de Zork, de Zorkow, de Zorkouch alebo de Zorkowicz, najmä v 14 a 15. storočí. V 16. storočí a 17. storočí sa spomínajú zemania zo Zorkoviec vždy pod menom Zorkovský, napr. v roku 1577 sa spomínajú Gregor a Ján Zorkowski. Gabriel Zorkovský bol v roku 1672 podžupanom Turčianskej stolice. V 18. storočí sa niekoľko Zorkovských odsťahovalo z Turca, najmä do Zvolenskej a Tekovskej stolice. Až do druhej polovice 18. storočia sa písali ako Zorkovský. Pod menom Zorkovský (Zorkovszky) sú uvedení aj súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709. Od druhej polovice 18. začali zemania z rodu Zorkovský používať najmä formu Zorkóczy. Do začiatku 19. storočia postupne prevážila forma Zorkóczy, časť rodu však naďalej zostala pri pôvodnej forme Zorkovský. V 19. storočí je treba spomenúť najmä národovca, spisovateľa a evanjelického kňaza Karola Jaroslava Zorkócyho, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici. Bol členom Matice slovenskej. V 20. storočí bol významnou osobnosťou Turca Fedor Zorkócy, ktorý bol za 1. Československej republiky tajomníkom Klubu slovenských turistov a lyžiarov a ktorý prispel k rozvoju turistiky v Turci. Počas SNP bol podpredsedom ORNV v Martine a po vojne sa politicky angažoval v Demokratickej strane. Potomkovia rodu Zorkovský žijú v Turci dodnes. Väčšinou sa píšu ako Zorkócy, Zorkóczy alebo Zorkóci. Len malá časť z nich používa formu Zorkovský.

V tesnom susedstve Zorkoviec boli dediny Nedožery a Svätý Michal spojené s v stredoveku dosť významnou rodinou Thuróczi. Šľachtici z tejto rodiny boli v mužskej línii príbuzní s rodinou Zorkovský, v ženskej línii boli potomkami zemanov, ktorí získali donáciu na Nedožery v roku 1278. Pôvodní zemania z Nedožier mali spoloční pôvod so zemanmi z Polerieky a Abrahámovej, ktorá bola pomenovaná podľa Abraháma z Polerieky. Pôvodní zemania z Polerieky a Abrahámovej vymreli a Polerieka stratila charakter kuriálnej dediny a dostala sa do majetku Znievskeho panstva a neskôr spolu s ním do majetku prepozitúry v Kláštore pod Znievom. Dedina Abrahámová (dnes Abramová) zostala kuriálnou dedinou, ale dostala sa do majetku iných zemanov, pričom nie je vylúčené, že niektorí z nich mohli byť aspoň v ženskej línii v príbuzenskom vzťahu s pôvodnými zemanmi. Príbuzní zemanov z Polerieky  dostali donáciu na Nedožery v roku 1278. Do vlastníctva Nedožier sa dostali aj zemania z Polerieky. Juraj, syn Abraháma z Polerieky dal zapísať do Turčianskeho registra listiny na Polerieku a Nedožery. Ich potomkovia sa dostali do príbuzenského vzťahu so zemanmi so Zorkoviec, ktorí sa takto dostali do vlastníctva v dedinách Nedožery a Svätý Michal. Dedina Svätý Michal bola pôvodne farská osada, ktorá vznikla okolo kostola sv. Michala. Táto sa dostala do vlastníctva zemanov z Nedožier. Po roku 1410 sa vo vlastníctve dediny Svätý Michal spomína Ján syn Štefana z Nedožier. Po jeho smrti získal v roku 1436 majetky v Nedožeroch a Svätom Michale Peter de Thurocz, ktorý pochádzal zo Zorkoviec a bol z rodiny zorkovských zemanov. Tento Peter, brat Ondreja zo Zorkoviec získal v roku 1407 dnes už neexistujúcu dedinu Pýr v Hontianskej stolici, kde sa na dlhý čas usadil. Keďže pochádzal z Turca, tak tam začal používať meno Thuróczi. Po získaní Nedožier a Svätého Michala používal meno Peter Thuroczy de Sent Mychal. Jeho synom bol kronikár magister Ján Turóczi, ktorého syn Mikuláš Thuróczi bol v rokoch 1521 až 1528 županom Turčianskej stolice. Jeho dcéra sa vydala za Pavla Nyáryho a po jeho smrti, ktorou vymrel rod Thuróczi prešli majetky rodu Thuróczi na rodinu Nyáry.    

V tesnom susedstve posledne spomenutých dedín leží bývalá kuriálna dedina Rakša. Dedina sa uvádza ako villa Raxa v donácii z roku 1280 pre Mikša syna Rakšu a jeho príbuzných Drahuša, Ruthena a Urbana. Podľa donácie boli obdarovaní dovtedy poddaní z radov domáceho obyvateľstva. Meno Rutehen však naznačuje východoslovanský pôvod takto pomenovaného človeka (Ruthen – Rusín), zrejme to ani nebolo jeho vlastné meno, ale pomenovanie na základe jeho rusínskeho pôvodu, zrejme z Haliča. Ostatní však mohli byť domáceho slovenského pôvodu a spomínaný Ruthen sa mohol len priženiť do ich rodiny. Samotná rodina Rakšanských však bola zrejme potomstvom Drahuša, ktorý bol zrejme domáceho pôvodu ako o tom svedčí listina kráľa Karola Roberta z roku 1340, ktorou boli do vlastníctva Rakše opätovne uvedení pôvodní majitelia. Zemania z Rakše používali najmä priezvisko Rakšanský, neskôr od 17. storočia ho používali najmä v podobe Rakšányi. Priezvisko Rakšanský je prvý krát doložené u Andreja Rakšanského v roku 1493, ktorý sa písal ako Rakssenczky. Zemania z Rakše dostali v roku 1476 od kráľa Mateja Korvína aj majetok (dom a pozemok) v mestečku Mošovce neďaleko Rakše. Okrem mena Rakšanský však používali aj iné mená, ktorými sa rozlišovali jednotlivé vetvy rodu. Niektoré z nich sa používali aj samostatne. Najstarším z nich je meno Rešetár, ktoré sa často používalo aj samostatne. Neskôr pribudli línie Janikoviech, Benikoviech, Štastný, Kubáň, Šimonoviech a Štefanoviech. A ešte vetva Kňazeje, ktorej zakladateľom bol evanjelický kňaz Ondrej Rakšanský. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sú všetci zemania z Rakše uvedení pod menom Raksany (Rakšány). Okrem Turca pôsobili aj v niektorých iných stoliciach, napr. v Tekovskej, Zvolenskej alebo Hontianskej stolici. Magister Matúš Rakšány bol v 17. storočí  rektorom bol na škole v Kremnici. Pavol Rakšáni bol richtár v Banskej Bystrici  v rokoch 1798 až 1803 a 1811 až 1822 a bol tiež dozorcom slovenskej evanjelický cirkvi v Banskej Bystrici v roku  1784. V 20. storočí je treba spomenúť najmä Dezidera Rakšányho z Banskej Štiavnice, ktorý bol významný právnik a diplomat. Po 2. svetovej vojne pôsobil ako veľvyslanec  Československej republiky v Belgicku a v Luxembursku. Potomkovia tohto rodu žijú v Turci dodnes, aj keď už nie priamo v Rakši. Žijú najmä v neďalekých Turčianskych Tepliciach. Väčšina z nich si píše meno v tvare Rakšáni.   
Diskusia k článku [7]
Hlasovanie k článku
Hlasujte...
Priemerné hodnotenie (počet hlasov:0)
O ničom
O autorovi
bloger začiatočník
 
Deadline
Zaújmam sa o históriu, tiež o hudbu. Mám rád hory, historické pamiatky. Rád sa túlam s kamarátmi po Slovensku. A ešte mám rád pekné dievčatá asi ako každý.
Archív autora
 
Júl 2017
PO UT ST ŠV PI SO NE
          01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31            
 
Copyright © 2000-2013 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.