Piatok 21.7.2017, meniny má Daniel - poslať pohľadnicu
Verejná betaverzia - Pripomienky
17.04.2008 14:15
Šľachta v Turčianskej stolici – 2. časť

Medzi predkami turčianskych zemanov alebo lepšie povedané, medzi osobami, ktoré dostali v 13. storočí od kráľa donáciu na majetky v Turci prevažujú osoby s typicky slovanskými menami. Mnohé z týchto mien som uviedol v predchádzajúcom článku, ktorý pojednával o najstarších dejinách Turca. Samozrejme nie všade sa dá dokázať že osoby uvedené v donačných listinách boli priami predkami zemianskej rodiny, ktorej dedina patrila. Ako som už písal v prvej časti, tak mnohé pôvodné zemianske rodiny neskôr vymreli a na ich miesto sa dostali nové. Ale bolo tam aj viacero dedín, kde sa pôvodná rodina udržala od 13. storočia až do konca feudalizmu. Pritom vo viacerých prípadoch tam potomkovia pôvodnej zemianskej rodiny žijú až dodnes. Ako prvý príklad môžem uviesť pôvodne kuriálnu dedinu Záturčie, dnes mestská časť Martina, kde potomkovia rodu Záthurecký, ktorý dedinu Záturčie vlastnili od jej vzniku až do konca feudalizmu žijú dodnes. Najstaršími predkami rodu Záthurecký boli rybár Uzda a jeho synovia Mečko, Strmeň, Martin a Drahomil, ktorí žili na ľavom brehu Turca, kde bola už v 13. storočí dedina, ktorá je od 14. storočia známa pod názvom Záturčie (Zathurcha). V roku 1245 kráľ Belo IV. oslobodil rybára Uzdu od služby a daroval mu majetok na pravej strane Turca, ktorý sa spomína ako Hostie (Hosthy alebo pod prekladom do maďarčiny ako Wendegh) ale tiež aj ako terra filiorum Drahomel a neskôr ako dedina Hosten alebo Hozstyan (Hosťan). Dedičom tohto majetku bol Uzdov syn Drahomil. Drahomilov rod, ktorý neskôr používal meno Hostenský vymrel v roku 1558. V roku 1255 daroval kráľ Uzdovým synom aj zem, na ľavom brehu Turca, kde ich rodina, ako sa uvádza v darovacej listine oddávna prebývala. Samotný rod Záthurecký pochádza od Uzdovho syna Martina. Martinovi potomkovia sa rozdelili na tri línie. Horné Záturčie patrilo Záthureckým. Časť Dolného Záturčia ich príbuzným z rodov David a Vojvoda. Davidovcom okrem toho patrila aj dedina Svätý Peter v Turci a predovšetkým oravská dedina Istebné. Z oravskej vetvy Davidovcov z Istebného pochádzalo viacero stoličných hodnostárov Oravskej župy. Ich príbuzní z rodiny Vojvoda používali aj meno Záthurecký, zväčša v spojení Záthurecký-Vojvoda. Meno Vojvoda si písali ako Wogwoda (čít. Vojvoda), Wegwoda (čít. Vejvoda), Wogiwoda (čít. Vojivoda), Wogewoda (Vojevoda) a podobne. Juraj Vojvoda zo Záturčia bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1504 až 1506. Meno Záthurecký používali najmä zemania z Horného Záturčia. Z tohto rodu pochádzal podžupan Turčianskej župy v rokoch 1653 až 1659 Ján Záthurecký alebo tiež spisovateľ a národovec Adolf Peter Záthurecký (1837-1904) alebo jeho synovia lekár a spisovateľ Ján Záthurecký, ktorý bol v roku 1918 členom Slovenskej národnej rady a právnik Adolf Vladimír Záthurecký, ktorý bol autorom prvej učebnice občianskeho práva pre Slovensko a Podkarpatskú Rus a Právneho terminologického slovníka a za predmníchovskej republiky vykonával významné funkcie v súdnictve. Rod Záthurecký žije v Záturčí dodnes. Neďaleko Záturčia sa nachádza ďalšia pôvodne kuriálna dedina, dnes mesto Vrútky. Názov je zo staroslovanského pomenovania pre prameň. Prvý krát sa spomína ako villa Vrutk v roku 1255. Vrútky daroval kráľ Belo IV. niekedy pred rokom 1270 Starkovi, Pavlovi, Mikulášovi a ich príbuzným. Toto sa píše v listine z roku 1284 kde sa menovaní sťažovali, že Peter, syn bývalého zvolenského župana Mika vyplienil Vrútky, majiteľov zajal a prepustil ich až keď mu vydali donačnú listinu Bela IV. na Vrútky. Vrútky boli na základe listiny zo 17. januára 1285 prinavrátené menovaným a ich príbuzným, ktorí sú tam menovite uvedení, pričom väčšina z nich mala slovanské mená ako Bogomil, Malič, Vitko, Dečko, Ivan, Belič, Ďunko, Liptov, Čarnan, Miko. Okrem nich je tam uvedený istý Nevetlen u ktorého sa predpokladá maďarský pôvod. U ostatných sa predpokladá slovanský pôvod a keďže boli uvedený ako príbuzný, tak z toho sa usúdiť, že spomínaný Nevetlen sa priženil do ich rodiny. V 14. a 15. storočí sa zemania z Vrútok viackrát spomínajú v súvislostí s delením majetku vo Vrútkach, ktoré sa rozdelili na dve dediny s názvami Horný Vrútok a Dolný Vrútok (v 19. storočí opäť splynuli do jednej obce s názvom Vrútky) alebo spormi so zemanmi s neďalekého Lipovca. V listine z roku 1435, ktorá sa týka sporov vrútockých zemanov so zemanmi z Lipovca je menovaných viacero vrútockých zemanov, napr. Hlawathy (čit. Hlavatý), Hriczowsky (Hričovský), Horehled, Kederka, Uhlerowicz (Uhlerovič), Dawkowicz (Davkovič), Dadak, Korcz (Korč), Richtarowicz (Richtárovič), Swchacz (Sucháč), Hawran, Begza (Bejza), Beelicz (Belič). Väčšina týchto zemianskych rodín vymrela, zo zemianskych rodín spomenutých v tejto listine prežili rodiny Sucháč a Davkovič, ktorí si neskôr skrátili meno na Davko. Okrem nich tam žila aj rodina Miklian, ktorá sa v tej listine nespomína. Rodina Miklian (nazývali sa aj Myklen, Myklenec alebo Myklenovič), ktorá si odvodzuje pôvod od Starkovho syna Mikliana (Mikuláša). Z niektorých rodín, ktoré vymreli po meči zostali dcéry, ktoré sa vydali za iných zemanov. Od týchto pochádza napríklad vrútocká vetva rodu Nedecký. Rod Nedecký pochádza z neďalekej obce Nededza v Trenčianskej župe. Do Vrútok sa dostali tak, že Agnesa, dcéra vrútockého zemana Gregora sa vydala za Blažeja Nedeckého. Jej sestra Klára sa zase vydala v roku 1466 za Matúša Kollára, od nich pochádza zemiansky rod Matušovič. Iná vrútocká zemianka sa zase vydala za Mateja Draka, ktorý pochádzal z Českého kráľovstva a od ktorého pochádza zemianska rodina s menom Čech. Neskôr pribudla ešte zemianska rodina Sekerka a Kordovci. Meno Korda sa vo Vrútkach prvý krát objavilo v roku 1503. Kordovci si odvodzujú svoj pôvod od významnej poľskej šľachtickej rodiny Komorovský, ktorí mali koncom 15. storočia majetkový podiel vo Vrútkach. Okrem nich sa začiatkom 16. storočia spomínajú aj zemania s menami Holý, Gazda a Slovák. Zeman Štefan Slovák sa spomína v roku 1504, keď stolica rozhodovala v spore medzi ním a zemanom Jánom Myklenovičom. Zeman Jakub Holý sa spomína v roku 1500, kedy spolu so spomínaným Jánom Myklenovičom a Vavrincom Čechom zavraždil Vavrinca Sucháča. Kráľ Vladislav II. mu za to skonfiškoval majetok a daroval ho Andrejovi Jušthovi z Necpál. V tom čase sa do príbuzenského vzťahu s vrútockými zemanmi a tiež do majetkových podielov vo Vrútkach dostávajú aj zemania z Lipovca s ktorými mali, vrútockí zemania v 15. storočí spory. Okrem nich sa v roku 1524 dostal do Vrútok aj zeman Lél z Komárňanskej župy, ktorý bol po dlhom čase (od 13. storočia) prvým a na dlhý čas aj posledným maďarským zemanom vo Vrútkach. Majetkové podiely vo Vrútkach získali aj Jesenskí, Záthureckí a Révayovci. Hlavnými majiteľmi Vrútok však zostali rodiny vrútockých zemanov. V druhej polovici 16. storočia boli vo Vrútkach zemianske rodiny, z ktorých väčšina zostala už natrvalo vo Vrútkach, a to: Sucháč, Miklian, Davko, Matušovič, Nedecký, Sekerka, Korda a Čech. Už od 2. polovice 16. storočia začali niektorí vrútockí zemania používať aj meno Ruttkay. Spočiatku používali najmä slovenskú podobu mena Vrútocký alebo Vrútecký. Napríklad v roku 1572 sa spomína v Senici zeman Emrych Wrutoczky (Imrich Vrútocký) z Vrútok. Od 17. storočia používali toto meno v tvare Wruttkay a neskôr Ruttkay. Vrútocký zeman Ján Wruttkay bol podžupanom Turčianskej stolice v rokoch 1605 až 1617. Mená Vrútocký, Vruttkay, Ruttkay používali najmä tí vrútockí zemania, ktorí pôsobili mimo Turčianskej stolice alebo zastávali funkcie v stoličnej správe. Napríklad zemania z Vrútok, ktorí študovali v Trnave sú zapísaní ako:

Thomas Rutkay Slavus Turocziensis nobilis (1636)

Joannes Rutkay Slavus Thurociensis (1638)

Andreas Rutkai Slavus (1662)

Nicolaus Rutkay nob. Slavus Thurociensis (1637)

Ako je jasne vidieť, všetci boli zapísaní ako Slováci (Slavus). Väčšina ostatných zemanov naďalej používala svoje rodové mená Sucháč, Miklian, Davko, Matušovič, Nedecký, Sekerka, Korda a Čech. V 17. storočí boli medzi vrútockými zemanmi aj zemania s menami Haringač, Baláž a Dúbravay. Mená Haringač a Baláž sa už v 18. storočí medzi zemanmi vo Vrútkach nevyskytujú. Rodina Dúbravay, ktorí pochádzali z dediny Dúbrava v Liptovskej stolici, títo sa vo Vrútkach spomínajú aj v 18. storočí. Tomáš Dúbravay musel dokazovať svoje zemianstvo pri revízii zemianstva v Turci. Uznali ho zemana na základe potvrdenia z Liptovskej stolice. Matej Bel zaznamenal vo Vrútkach tieto zemianske rodiny: Ruttkay, Miklian, Nedecký, Matušovič, Davko a Čech. Väčšina vrútockých zemanov teda stále používala svoje pôvodné mená ako Miklian, Nedecký, Matušovič, Davko a Čech, iba niektorí už používali už meno Ruttkay. Pri revízii zemianstva v Turci sa museli preukázať spomedzi rodín vrútockých

zemanov rodiny: Sucháč (1733), Sekerka(1741), Korda (1724) a Čech (1755). Všetky dokázali svoje zemianstvo. Väčšina zemianskych rodín v oboch Vrútkach začala od 18. storočia používať obe mená spolu, čiže meno Ruttkay spolu s pôvodným rodovým menom (napr. Ruttkay-Dauko, Ruttkay-Miklian, Ruttkay-Nedecký, Ruttkay-Matušovič). V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli pod menom Ruttkay zapísané rodiny Nedecký a Matušovič (Familia dominorum Nedeczky alias Rutkay, Familia dominorum Matusovicz alias Rutkay) na Horných Vrútkach. Ostané rodiny boli zapísané iba pod svojim pôvodným rodovým menom, hlavne rodiny na Dolných Vrútkach, kde boli uvedené rodiny Dauko, Sucháč, Lamoš a Korda. Niektoré rodiny sa navyše tak rozvetvili, že k svojmu menu a menu Ruttkay začali používať aj prímená, ktorými sa rozlišovali jednotlivé rodiny – napr. (Ruttkay)-Dauko-Hornobystričané. Najpočetnejší spomedzi vrútockých zemanov boli práve Daukovci. Títo používali prímená Hornobystričané, Juričké, Pauké, Marké, Horedvor, Burišé, Knapík, Ferjančík, Žigmundé a Adamušé. Lamošovci používali prímená Hrnčiare, Jakubé, Kršké. Miklianovci zase napríklad Hrnčiare alebo Husáre. Ešte v roku 1945 sú medzi členmi RNV (Revolučný národný výbor) vo Vrútkach po oslobodení Vrútok mená ako Ruttkay-Miklian-Hrnčiare alebo Ruttkay-Miklian-Husáre. V súpise vrútockých zemanov z roku 1841 bolo v Hornom Vrútku 28 zemianskych rodín a to 11 s menom Ruttkay-Matušovič, 6 rodín Čechovcov, 4 rodiny s menom Ruttkay-Miklian, 4 s menom Bado a po jednej rodine boli Ruttkay-Nedecký a Lamoš. Na Dolnom Vrútku bolo celkove 64 zemianskych rodín. Z toho bolo 26 rodín s menom Ruttkay-Dauko, 9 rodín Ruttkay-Miklian, 7 rodín Sekerkovcov, 7 rodín Lamošovcov, 6 rodín Kordovcov, 4 rodiny Sucháčovcov, 2 rodiny Matušovičovcov a po jednej rodine boli Nedecký a Jesenský. Meno Lamoš používali zemania z Lipovca. Potomkovia vrútockých zemanov z rodín Dauko, Miklian, Matušovič a Nedecký ktorí žijú vo Vrútkach dodnes používajú meno Ruttkay, ktoré je najrozšírenejším menom vo Vrútkach. Potomkovia rodín Korda, Sucháč a Čech, ktorí tiež žijú dodnes vo Vrútach, rovnako ako potomkovia rodiny Sekerka, ktorí žijú v susednom Martine používajú svoje pôvodné mená. Vo Vrútkach dodnes žijú aj potomkovia zemianskej rodiny Lamoš zo susedného Lipovca. 

Bývalá kuriálna dedina Lipovec, ktorá leží neďaleko Vrútok na druhej strane Váhu patrila zemanom z rodu Lamoš od roku 1397, kedy im túto dedinu ktorá sa v tom roku spomína prvý krát ako Lippouch daroval kráľ Žigmund Luxemburský. Predkom rodu Lamoš alebo Lipovský bol istý Peter, ktorý pochádzal z turčianskej dedinky Stránka (alebo tiež Malé Socovce), dnes súčasť dediny Socovce, ktorá v tom čase patrila Košútovcom z Dvorca (neskôr Košúty) a ktorým v tom čase patrilo aj dedičné richtárstvo v susednej dedine Turčianske Kľačany (dedina susedí s Lipovcom). Meno Lamoš používajú od 15. storočia. Okrem toho používali v minulosti aj meno Lipovský. A niektoré ďalšie mená a prímená. Lamošovci žijú v Lipovci a v rovnako aj vo Vrútkach dodnes. Okrem lipovských zemanov Lamošovcov žili v Lipovci od konca 17. storočia aj zemania z rodu Beňovský z Trenčianskej stolice a Pavlovičovci z Dolného Jasena. V tesnej blízkosti už spomenutých Vrútok a Záturčia sa nachádzala ďalšia kuriálna dedina Košúty, dnes časť Martina (sídlisko Košúty). Táto patrila už od svojho vzniku starej slovenskej zemianskej Košút, z ktorej pochádzal aj známy odrodilec, slovensko-nemecký (jeho matka bola Nemka) maďarón Lajoss Kossuth. Ale na druhej strane aj slovenský vlastenec Juraj Košút, strýko Lajosa Kossutha z otcovej strany ktorý podporoval Štúrovcov. Rod Košút bol dokázateľne slovenského pôvodu a aj meno Košut má slovanský pôvod. Toto slovo je archaický slovenský výraz a znamená cap. Slovo Košút sa už v dnešnej slovenčine nepoužíva ale priezvisko Košút je na Slovensku dosť rozšírené. Cap je zobrazený aj v erbe, ktorý rod Košútovcov získal v roku 1479 od kráľa Mateja Korvína. Rod Košút pochádza z kuriálnej dediny Košúty, dnes časť Martina, ktorá sa pôvodne nazývala Dvorec. Prvým známym príslušníkom rodu je Košút z Dvorca, ktorému pravdepodobne v 20 rokoch 14. storočia daroval pravdepodobne župan Donč časť zeme z kráľovského majetku Priekopa. Niektorí slovenskí aj maďarskí historici chybne stotožňujú Košúta z Dvorca s iným Košútom, ktorý je uvedený v roku 1263 v donácii Bela IV. na Záborie. Nedá sa vylúčiť, že Košút z Dvorca bol jeho potomok, ale určite to nebol on sám. To by sa musel dožiť viac než 80 rokov, čo je v tom čase veľmi nepravdepodobné. V roku 1359 sa Košútov syn Andrej sťažoval, že kráľovskí populi z dediny Priekopa (populi de Prekopa) okupujú časť jeho zeme Dvorec, ktorú dostal jeho otec Košút za vojenské služby a ktorú on slobodne drží. V roku 1360 Ľudovít I. potvrdil Andrejovi a ďalším Košútovým synom Pavlovi a Michalovi ich majetok a Turčiansky konvent nanovo vyznačil hranice Dvorca. Názov Dvorec bol odvodený od názvu kúrie, ktorá patrila Košútovcom. Neskôr od roku 1397 sa začal nazývať aj Košútmi, ale názov Dvorec pretrval a používal sa paralelne aj neskôr a ešte v 15. storočí sa písali viacerí zemania z rodu Košút ako Košút z Dvorca (napr. v podobe Kossuth de Dwortz). Ako napríklad Thomas Kossuth de Dwortz v roku 1477. Neskôr prevládlo pomenovanie Košúty. Možno aj na odlíšenie od inej malej kuriálnej osady Dvorec, ktorá sa nachádzala pri kuriálnej dedine Malý Čepčín neďaleko Turčianskych Teplíc a ktorá patrila zemianskej rodine Konček (Konchek de Dworcz). Okrem Dvorca (Košút) mali majetky aj v niektorých iných dedinách. Ako som už spomínal vyššie, tak v im patrila napr. Stránka (Malé Socovce) a dedičné richtárstvo v Turčianskych Kľačanoch. Jedna vetva Košútovcov žila aj v Karlovej, ktorá im patrila od roku 1406 do polovice 16. storočia, kedy tamojšia vetva Košútovcov vymrela a Karlová sa stala majetkom Kremnice a neskôr (od roku 1600) ju kúpou získala rodina Benických. Stránka (Malé Socovce) bola neskôr spolu so Socovcami majetkom tamojších zemanov, ktorí sa v 16. storočí spomínajú pod menom Štvrták a neskôr pod menom Socovský, napr. v rokoch 1577 a 1578 sa spomína Matej Socovský ako slúžny Turčianskej stolice. Je možné, že rodina Socovských bola samostatnou vetvou Košútovcov. Z Košútovcov môžem ešte spomenúť ešte Ladislava Košúta, ktorý bol v roku 1468 slúžny Turčianskej stolice. Meno Košút sa v Martine vyskytuje dodnes.

Medzi zemianskymi rodinami, ktoré majú dokázateľne pôvod v 13. storočí a majú dokázateľne slovanský pôvod patria aj niektoré zemianske rodiny z dedín Dražkovce a Dolina. Dražkovce vznikli na zemi, ktorú daroval Belo IV. v roku 1242 Dražkovi a ktoré bolo súčasťou zeme, ktorá sa v prameňoch z 13. storočia označuje ako Jordán, terra Jordani v údolí potoka Jordán (dnes Sklabinský potok), na ktorej vzniklo v 13. a 14. storočí niekoľko zemianskych dedín ako Dražkovce, Dolina, Dolné Jaseno a Tomčany. Časť tejto zeme dostali od kráľa Bela IV bratia Dražko a Mikula. Zemianske rodiny z Dražkoviec sú potomkami Dražka, čo dokladá aj názov Dražkoviec ako villa filiorum Drask (dedina Dražkových synov) z roku 1351. Prvý doklad o Dražkovciach je z roku 1269, keď sa spomínajú ako terra Drask. V roku 1487 obnovil kráľ Matej dražkovským zemanom donáciu na Dražkovce, po tom čo sa im v nepokojných časoch zničili listiny. Pri tejto obnovenej donácii sa spomínajú okrem zemanov z hlavnej línie, aj mená zemianskych rodín, ktoré boli vedľajšími líniami a ktoré používali vlastné mená a to:

Milko, Blahut, Vanko a Feja. Pôvodná zemianska rodina z Dražkoviec sa hodne rozvetvila a už v 15 a začiatkom 16. storočia sú zaznamenané viaceré mená rodín dražkovských zemanov. Okrem už spomenutých rodín s menami Milko, Blahut, Vanko a Feja to boli aj rodiny s menami Krasnec, Nemešný, Pavelkovič, Milec, Moravčík, Poliak, Berchel, Pavlic, Koštial, Dianiš, Kvačanský, Emriškovič, Bradáč a Straka. Niektoré z týchto rodín časom vymreli Väčšina z nich boli priamymi potomkami Dražka, aj keď boli medzi nimi aj rodiny, ktoré sa tam priženili. Mená ako Poliak a Moravčík svedčia o pôvode z Poľska a z Moravy, aj keď nie stopercentne. Mohlo sa jednať aj o Slovákov spomedzi dražkovských zemanov, ktorí pôsobili na Morave alebo v Poľsku, prípadne mali matku z Moravy alebo Poľska a preto dostali také meno. Rod Koštial, ktorý žil najmä v Trnove zase pochádzal z mužskej línie z dražkovských a zo ženskej línie z trnovských zemanov. Niektoré rodiny časom vymreli. Prvá dražkovská odúmrť je z roku 1504, keď kúria po zosnulom zemanovi Paulicovi pripadla korune, túto následne dostal Ján Poliak, syn Martina Poliaka z Dražkoviec. Rodina Vanko začala neskôr, zhruba od začiatku 17. storočia používať meno Vanovič, ktoré používa dodnes. Z tejto rodiny pochádza aj spisovateľ Július Vanovič, autor kníh o starom Martine. Okrem nich sa dostali do Dražkoviec aj zemianske rodiny z neďalekej Doliny Czeper a Buoc (čít. Čeper a Bôc). Zemania z rodiny Bouc pochádzali zo zemianskej osady Dolina, ktorá sa spomína prvý krát v roku 1340 ako Dolina. vtedy bola majetkom Pavla, ktorý bol vnukom Nachka (Načka). V roku 1414 žiadali právo na Dolinu (Dolyna) napr. Ondrej syn Bocha (Boča), Mikuš, syn Bohunka a niektorí ďalší. Väčšina z nich vymrela. Zostal len Jur, vnuk Ondreja Bocha, zvaný Boocz (Bôc) – zrejme z mena Boč. Majetky vymretých zemanov získal Štefan Czepe (Čepe), ktorý pochádzal zo Spiša. Z neho pochádza rodina Czeper, písali sa tiež aj ako Czapiar alebo Csapiar (čít. Čapiar). Pod menom Čapiar sú zapísaní napríklad aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709. Okrem nich sú v uvedom súpise uvedené v Dražkovciach v roku 1709 rodiny Krasnec, Milko, Ilgo, Dianiš, Ivanka a Bohunka a v Doline je uvedená rodina Buoc. Zemania z rodu Czeper sa v Dražkovciach udomácnili natoľko, že niektorí z nich začali používať meno Dražkovský (od 17. storočia v v tvare Draskóczy), ktoré používali aj niektorí z pôvodných dražkovských zemanov. Napríklad Juraj Dražkovský (Girik Drasskowski), ktorý žil v 16. storočí pochádzal práve z rodu Czeper. Czeperovci sa medzi dražkovských zemanov zrejme priženili a boli s nimi teda v príbuzenskom pomere v ženskej línii o čom by svedčil ich erb, ktorý je podobný ako u dražkovských zemanov. V 16. storočí sa v Dražkovciach objavuje aj meno Ilgo, ktoré ale nepatrilo novej rodine, ale zrejme sa jednalo o mladšiu vetvu rodu Krasnec, keďže zemania z tejto rodiny používali obe mená Krasnes aj Ilgo a často používali aj meno Dražkovský, prípadne Draskóczy. Niekedy aj ako Ilgo-Dražkovský. Títo sa rozšírili aj do Trenčianskej stolice. Z týchto pochádzal zeman František Draskóczy-Krasnec inak Ilgo, ktorý vyženil majetky v Beckove. Iní príslušníci tohto rodu pôsobili v Žiline. Okrem pôvodných dražkovských zemanov, ktorí boli či už v mužskej alebo aspoň v ženskej línii potomkami Dražka a zemianskych rodín Buoc a Czeper z Doliny mali majetky v Dražkoviach aj rodiny Ivanka a Bohunka, ktoré mali kúrie v tesnom susedstve Dražkoviec. Rodina Ivankovcov bolo stará (najstarší známy predok rodu Ivankovcov Ivanka dostal donáciu od kráľa Bela IV. v roku 1262) a pomerne významná zemianska rodina v Turci a to rodina, ktorá si uchovala svoje silné slovenské povedomie aj čase najtvrdšej maďarizácie a Milan Ivanka, ktorý pochádzal z tejto zemianskej rodiny a ktorý bol neskôr významným politikom za 1. Československej republiky bol za svoje presvedčenie v čase maďarizácie aj prenasledovaný a väznený. Z tejto rodiny môžem spomenúť ešte Matúša Ivanku, ktorý bol v 17. storočí dlhé roky hlavným správcom révayovských majetkov v Turci a kastelánom na hrade Sklabiňa a Samuela Ivanku, ktorý bol významným vzdelancom v Turci v 18. storočí a dlhé roky bol rektorom školy v Necpaloch, ktorú založili v Necpaloch v 16. storočí Justhovci a ktorá bola v tom čase najvýznamnejšou školou v Turci. Bohunkovci pôsobili v Dražkovicach od 15. storočia, prvý krát sa spomínajú v roku 1414 a boli potomkami pôvodných zemanov z Doliny. Mladšou vetvou Bohunkovcov bola zemianska rodina Bohuňa, ktorá pôsobila v Laclavej a Abramovej. V susednej dedine Dolina (dnes súčasť Dražkoviec) boli ako som už spomínal rodiny zemianske rodiny Buoc a Czeper. Okrem nich tam boli aj rodiny Bradáč a Straka z Dražkoviec. A v 16. storočí aj Hostenský, ktorí vymreli v roku 1558 a Lamošovci. Niektorí zemania z Doliny používali aj meno Dolinský, prípadne Dolinay. Toto meno používali Czeperovci a Buocovci (napr. Ján Dolinai aliter Buoc). Meno Dolinay používali najmä tí zemania z Doliny, ktorí prenikli do iných stolíc, napr. Zemplínskej stolice, kde žil rod Dolinay, ktorého zakladateľom bol istý Tomáš Dolinay z Dražkoviec, ktorý získal roku 1685 armáles od kráľa Leopolda I. (ktorý však bol len potvrdením staršieho šľachtictva a nie udelením nového), ktorý bol nasledujúci rok vyhlásený v Zemplínskej stolici. Iný rod Dolinayovcov ale pravdepodobne tiež pôvodom z Doliny v Turci žil aj v Hontianskej stolici, tento bol ale s najväčšou pravdepodobnosťou tiež pôvodom z Doliny v Turci, čo dokazuje aj ich erb, ktorý je podobný ako erby väčšiny rodín dražkovských a dolinských zemanov. Väčšina zemianskych rodín z Dražkoviec a Doliny používali podobné erby s motívom jeleňa zastreleného šípom, Ivankovci mali vlastný erb a Koštialovci, ktorí žili a pôsobili najmä v Trnove a ktorí boli v ženskej línii príbuzní s niektorými (pôvodnými) rodinami trnovských zemanov. Títo používali erb trnovských zemanov s motívom zajaca zastreleného šípom, tento erbový motív používa aj rodina Tharnóczy (pôvodne Trnovský), ktorá má korene v Trnove. V Dražkoviach (vrátane Doliny) dodnes žijú potomkovia zemanov z rodov Krasnec, Ilgo, Feja a Buoc. Na území Slovenska ale mimo Dražkoviec žijú aj niektoré ďalšie rodiny dražkovských a dolinských zemanov ako napr. Vanovič alebo Dolinay.

Neďaleko Dražkoviec boli ešte niekoľko ďalších zemianskych dedín. Na západ od Dražkoviec To boli Tomčany (dnes časť Martina) a na východ to bolo Dolné a Horné Jaseno a Záborie. Tomčany a Dolné Jaseno vznikli ako som už spomínal podobne ako Dražkovce na zemi, ktorá sa označovala terra Jordani (podľa názvu potoka Jordán-dnes Sklabinský potok). Známe sú aj donácie z 13. storočia na časti zeme Jordán, na ktorých vznikli spomenuté dediny, ale na rozdiel napr. od Dražkoviec sa nedá jednoznačne dokázať kontinuita zemanov z Tomčian a z Dolného Jasena s ľuďmi, ktorí sú uvedení v donačných listinách. Najsevernejšiu časť zeme Jordán udelil kráľ Belo IV. v roku 1249 turčianskym jobagiónom Tomášovi, Beňovi a Matejovi. Turčianske rody Thomka a Tomčanský, ktoré pochádzajú z Tomčian sú zrejme potomkami Tomáša, ale na rozdiel od predchádzajúcich prípadov sa tu nedá kontinuita jednoznačne dokázať, keďže zemania z Tomčian sa spomínajú až v roku 1405 (kedy sa spomínajú Jur a Peter, synovia Thomku de Jordan). Dedina Tomčany sa prvý krát spomína v roku 1410, kedy bola vo vlastníctve spomínaných zemanov. V 15. storočí používali zemania z Tomčian meno Thomka, ktoré neskôr používala a dodnes používa vetva, ktorá odišla z Tomčian v roku 1528, kedy došlo k rozčleneniu na dva samostatné rody, ktoré používali aj rozdielny erb. K spomínanému rozčleneniu na dva samostatné rody v roku 1528 došlo, keď Ladislav Thomka dostal donáciu na Bystričku a Folkušovú a presťahoval sa do Folkušovej. Jeho potomkovia dôsledne používali a dodnes používajú meno Thomka. Potomkovia rodu Thomka dodnes žijú vo Folkušovej aj v Bystričke a tiež v niektorých ďalších obciach v Turci. Časť zemanov z tohto rodu odišla aj do iných stolíc, najmä do Zvolenskej stolice. Z vetvy rodu Thomka, ktorá žila v dedine Sása neďaleko Zvolena pochádzal Ján Thomka-Sásky, významný slovenský geograf, historik, polyhistor 18. storočia, žiak a blízky spolupracovník Mateja Bela, rektor na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde vyučoval hebrejčinu, históriu, geografiu, latinskú poetiku, štylistiku, filozofiu a náboženstvo. Zemania z rodu Thomka, ktorí zostali v Tomčanoch používali od 16. storočia meno Tomčanský (Tomczanski), neskôr zhruba od konca 17. storočia si začali svoje meno písať ako Tomčány (Thomcsányi), ktoré používajú dodnes. Meno Tomčány sa v Martine vyskytuje dodnes. Okrem mena Tomčanský alebo Tomčány používali aj viaceré prímená ako napríklad Medveď, Mikulášovie(ch) alebo Ďurďovie(ch).

Dedina Dolné Jaseno sa prvý krát spomína v roku 1374 ako Parva Jezen (Malé Jaseno). Z územia Dolného Jasena, ktoré bolo najvýchodnejšou časťou terra Jordani sú známe donácia kráľa Bela IV. z roku 1255 v ktorej sa spomínajú Obusk, Obud, Preslav, Stojslav, Jakub a Rak, ktoré sa týkali najmä územia dedín Horný a Dolný Kalník ale zasahovali aj do Dolného Jasena a donácia z toho istého roku pre Ondreja jeho syna Achilla. Keďže prví zemania z Dolného Jasena sú známi až z roku 1374, kedy sa spomína prvý krát aj samotná obec Dolné Jaseno, tak nie je možné ich jednoznačne spojiť s ľuďmi, ktorí sú uvedení v spomínaných donačných listinách. Koncom 15. storočia sa spomína zeman Matej z Dolného Jasena, ktorý bol v rokoch 1498 až 99 podžupanom Turčianskej stolice. Tento získal v roku 1488 od kráľa novú donáciu na Malé Jaseno spolu so svojimi bratmi Jánom a Jurajom. Matej z Malého Jasena, ktorý mal za manželku dcéru Juraja z Rakova, z rodiny pôvodných Rakovských zemanov ktorí vymreli po meči v roku 1453 bol predkom rodu Rakovských. Od jeho bratov zrejme pochádzajú rodiny dolnojasenských zemanov. V 16. storočí sa v Dolnom Jasene spomínajú zemianske rodiny Pavlovič a Jambor, ktoré spoločne dostali v roku 1521 udelený erb od kráľa Ľudovíta II. Hlavne Pavlovičovci, ktorí používali aj meno Jesenský z Dolného Jasena sa už v 16. storočí rozšírili aj do iných turčianskych dedín aj mimo Turca. Už v 16. storočí sa Matej Pavlovič inak Jesenský vysťahoval do Abrahámovej, kde je jeho potomkovia žili ešte dlhý čas. Pavlovičovci ale aj niektoré ďalšie rodiny dolnojasenských zemanov (napr. Šimkovičovci) sa rozšírili aj do turčianskych dedín ako Košťany, Lipovec a Folkušová. Mimo Turca najmä do Trenčianskej stolice. Z nich pochádzal napr. Pavol Jesenský, ktorý bol v rokoch 1686 až 1709 trenčianskym senátorom, v roku 1689 mestským notárom a v rokoch 1700 až 1701 bol richtárom mesta Trenčín. Už v roku 1576 sa spomína v Sedličnej Juraj Jesenský inak Pavlovič. V 17. storočí pribudli v Dolnom Jasene zemianske rodiny s menami Šimkovič, Piatrovič a Matiaš. Ktoré boli zrejme vetvami starších rodín. Šimkovičovci rovnako ako Pavlovičovci používali aj meno Jesenský z Dolného Jasena používali aj rovnaký erb. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 boli v Dolnom Jasene uvedené rodiny Jambor, Matiaš, Šimkovič a Pavlovič. Potomkovia zemanov z Dolného Jasena žijú v Dolnom Jasene dodnes a používajú mená Jesenský, Jambor, Paulovič a Petrovič.

- pokračovanie

zdroje:

monografie:

PhDr. Ján Šikura: Miestopisné dejiny Turca. 1944

PhDr. Ján Beňko: Starý Turiec. 1996

Branislav Varsík: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. 1988

Matej Bel: Turčianska stolica

Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Peťkova zbierka pečatí. 1986

Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku Kubínyiho zbierka pečatí. 1980

Július Vanovič: Kniha o starom Martine. 1990

Kol. autorov: Vrútky 1255-2000

Mária Jeršová: Rod Ivanka z Jordánu a Dražkoviec. 1946

okrajovo aj:

D. Pongrácz - G. Strešňák - R. Ragač - T. Tandlich - F. Federmayer:

Šľachta Bratislavskej stolice

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/1. diel - Trenčianska stolica

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/2. diel - Liptovská stolica

Lexikón erbov šľachty na Slovensku/3. diel - Oravská stolica

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1,2,3. 1977-78

články a štúdie v zborníkoch a časopisoch:

PhDr. Ján Šikura: Záthureckých kúrie. In: Bratislava IX.

PhDr. Ján Šikura: Revízia zemianstva v Turci. In: Sborník Matice slovenskej. XX

Jozef Novák: Turčianske rody. Súpis turčianskych rodov z 18. storočia. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa. 1976

Jozef Novák: Erby turčianskych rodov. In: Kmetianum. Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa, 5, 1979

Listy Matúša Ivanku, prefekta turčianskych majetkov rodu Révai (1601 - 1625). In: Historický časopis

53, 2005

Diskusia k článku [9]
Hlasovanie k článku
Hlasujte...
Priemerné hodnotenie (počet hlasov:1)
Super
O autorovi
bloger začiatočník
 
Deadline
Zaújmam sa o históriu, tiež o hudbu. Mám rád hory, historické pamiatky. Rád sa túlam s kamarátmi po Slovensku. A ešte mám rád pekné dievčatá asi ako každý.
Archív autora
 
Júl 2017
PO UT ST ŠV PI SO NE
          01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31            
 
Copyright © 2000-2013 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.